Poznáme odpovede na podráždenia Friedricha Nietzscheho? Alebo ako čítať diela jednotlivých autorov

Nemecký filozof Fiedrich Wilhelm Nietzsche patrí medzi najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších mysliteľov dejín filozofického myslenia. Poznáme dnes odpovede na niektoré jeho podráždenia alebo je náš pokoj mysle výsledkom egoizmu? Na podráždenie filozofa Nietzscheho spočívajúce v tom, že nevieme ako jednotlivých autorov čítať, ponúka odpoveď nasledujúci príspevok.

10. 1. 2022 Dominika Kuchárová

Úvod

V roku 2020 bolo vydané dielo od Raplha-Rainera Wuthenowa o živote a myšlienkach filozofa Friedricha Nietzscheho,[1] ktoré obsahovalo Nietzscheho podráždenia,[2] ktoré autor knihy opisuje hneď v počiatočnej kapitole. Jedno tkvie v tom, že my s určitosťou nevieme ako máme čítať diela jednodlivých filozofov (autorov), a druhé podráždenie zas tkvie v tom, či filozofi naozaj túžia po tom, čo hlásajú.[3]

Druhé podráždenie nebude meritom tohto článku. V krátkosti spomeniem, že vyriešiť ho môžete, ak vám na um príde filozof Jean-Paul Sartre. Jeho život totiž presne korešpondoval s filozofiou existencializmu, ktorú hlásal. Svoju teóriu slobody spolu s Beauvoirovou chcel, a aj žil. Nemali deti, vlastnili toho len málo a vôbec netúžili po malomenštianskom manželstve plného utajovaných nevier.[4] Vzťah pre nich tak znamenal filozofickú voľbu. Prirodzene, pre Beauvoirovú to bola ťažšia voľba. Z prostého dôvodu - filozofia slobody bola u žien znášaná ťažšie, rovnako ako sa dnes snažíme gender problém zakryť tak, že do čisto mužskej skupiny pridáme alibi ženu.[5] Dalo by sa povedať, že spoločnosť v tom čase mala svoju alibi ženu v podobe Beauvoirovej. To by teda bola odpoveď na druhé podráždenie, ktoré spočívalo v neistote, či filozofi (autori) túžia po tom, čo hlásajú. Našiel by sa dôkaz, že tu takí sú – v podobe osoby filozofa Sartreho.

Na prvé podráždenie nášho notoricky známeho filozofa spočívajúce v tom, že nevieme ako jednotlivých autorov čítať sa budeme snažiť ponúknuť odpoveď v nasledujúcich riadkoch.

Od antiky...

Samotná myšlienka, že nevieme jednotlivých filozofov (autorov) čítať siaha až do antiky. Už samotná antická filozofia na čele s Platónom spomína, že práve Platón nedôveroval písaným textom. Veľmi trefne to ilustruje mýtus, ktorý opisuje Platón v dialógu Faidros.[6] Sókrates v dialógu Faidros hovorí, že v Egypte kedysi žil boh, ktorému bol zasvetený vták s menom Ibis. Ten vynašiel náuku o číslach, astronómiu i písmo. V tom čase bol kráľom celého Egypta Thamus, a tak za ním boh, ktorý vedenia vynašiel prišiel s požiadavkou, že by sa jeho vynálezy mali rozšíriť medzi ľudí. Jeden vynález hanil, iný chválil, a to podľa toho ako sa mu zdal užitočný. Boh prichádzajúci s písmom sa domnieval, že vynájdenie písma je ako liek pre pamäť či múdrosť. Kráľ Egypta tvrdil, že jeden dokáže priviesť vynálezy a iný dokáže posúdiť koľko škody so sebou prinesú. Čo tým ale Thamus, vtedajší kráľ Egypta, myslel?

Thamus zastával názor, že tým, že si následne občania budú čítať texty, hoci vzdelaných ľudí, bez ústneho výkladu budú pôsobiť len zdanie poznania.[7] Tento mýtus je odpoveďou na to, prečo Platón nepísal ucelené texty, t.j. prečo radšej písal dialógy. Je prirodzené, že si všetci čítame jednotlivé texty cez vlastné poznania. Otázka, ktorá vyvstáva je, ako chápať ich obsah ako samotní autori. Je to vôbec možné?

...k Rescherovi

Obecnosť obsahu podčiarknem výslednou odpoveďou a v závere odpoviem na úvodné „podráždenie“ nemeckého filozofa a filológa. Prečo sa vlastne musíme zamýšľať nad významom textov? Veľmi trefnú – možno nie hneď ľahko pochopiteľnú – odpoveď dáva anglický filozof práva John Austin, ktorý vo svojom diele Ako niečo robiť slovami[8] ilustruje, že vykonanie slov je jednou z hlavných udalostí pri konaní nejakého aktu.[9] Z čoho môže vyplývať fakt, že na základe zle pochopeného písaného slova môžem napríklad porušiť sľub, nesplniť príkaz alebo zmením svet okolností vôkol mňa tým, že som vskutku nepozorumela obsahu, no i napriek tomu [text] ovplyvňuje moje konanie.

Odpoveď na otázku ako ich interpretovať? ponúka filozof Nicholas Rescher,[10] ktorý odpoveď rozdelil do štyroch základných bodov: 1) optimalizácia – vyhodnotím všetky možné interpretácie, zhodnotenia jednotlivých interpretačných zásluh, 2) komplexnosť - ak rozšírime kontext textu, naša interpretácia bude dôveryhodnejšia, 3) sofistikovanosť - primeranosť znamená zobrať do úvahy viac podrobností, 4) nedokonalosť - podľa Reschera existuje určitá hranica do ktorej môžeme interpretáciu zdokonaliť. Hraničný bod celej intepretácie sú všetky štyri body.[11] S akceptáciou našej nevedomosti, no možnosti poznanie získať a zároveň pochopenia, že zrejme nikdy nebudeme [metaforicky povedané] na vlne autorov interpretovaných textov. Neznamená to však, že sa ich myšlienkam nemôžeme snažiť priblížiť.

Pomáha filozofická hermeneutika pri právnej interpretácii?

Ak sme v predchádzajúcich riadkoch písali o tom, že zrejme nikdy nebudeme pri interpretácii úplne na vlne pôvodných autorov, ústi to k tomu, že neexistuje absolútna metóda interpretácie.[12] Interpretátorova tradícia mu poskytne horizont, ktorý zahrňa jeho intepretačné predispozície. Horizont je rozsah toho, čo môžeme ako interpretátori vidieť, keď sa zaoberáme textom. Filozofická hermeneutika naznačuje, že na pochopenie textu musí dôjsť k vzájomnému porozumeniu medzi textom a interpretom, k dialógu medzi bytím človeka a objektom, ktorému sa snaží porozumieť.[13] Proces dosahovania významu si vyžaduje neustály dialóg medzi textom a interpretátorom, čo možno najkonkrétnejšie demonštrovať na príklade skúmania rôznych právnych kultúr. Na tomto mieste je nevyhnutné si uvedomiť, že filozofická hermeneutika je predovšetkým deskriptívnym opisom toho, ako prebieha interpretácia - vrátane právnej interpretácie. Nie je v nej nič normatívne.

 

Prínos nemeckého historika a filozofa Hansa Georga Gadamera spočíva v predložení tzv. strednej cesty. Strednou cestou medzi tradičnou právnou obsesiou mať správnu odpoveď a Dworkinovou najlepšou odpoveďou. Dialóg medzi textom a interpretom podľa neho prináša škálu petenciálnych odpovedí.[14] Bez deskriptívneho chápania interpretácie je ťažšie uskutočniť normatívne prístupy. Spomínaný H. G. Gadamer tak vo svojej knihe odkazuje, že máme odhodiť uvažovanie v dualistických pojmoch objektivity a subjektivity a radšej sa snažiť pochopiť text cez dialóg. V tom pomohla filozofická hermeneutika jemu.[15]

Záver: Poznáme liek na nepokojnú myseľ Friedricha Nietzscheho

Hoci by sme si mysleli, že primárnu odpoveď sme v článku poskytli, tá skutočná je vskutku iná. S nepokojným hlasom a pokojným svedomím môžeme povedať, že skutočný liek je neustále sa vzdelávanie. Primárne preto, že bez čítania a chuti sa vzdelávať by sme pravidlá intepretácie nepoznali, sekundárne preto, že minimálne Rescherove štyri pravidlá interpretácie si vyžadujú čas, ktorý venujete vzdelaniu, ak naozaj chcete pochopiť text.

Či sa nám podarilo zodpovedať Nietzscheho iritácie je na uvážení čitateľov, niet však pochýb o tom, že odpovedí dnes už nájdeme mnoho, pretože téma intepretácie textov je naozaj zaujímavou témou pre mnohých autorov, ktorí zdieľajú rovnaké nutkanie priblížiť sa textom veľkých mien.

– bez jazykové korektury –

Dominika Kuchárová

študentka Právnickej fakulty Masarykovej univerzity a Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity

Foto: 17 Friedrich Wilhelm Nietzsche 02, Flickr. Autor: Willie Sturges, 29.2.2012 (CC BY-ND 2.0).

[1] WUTHENOW, Ralph-Rainer.: Friendrich Nietzsche: Leben, Schriften, Zeugnisse. Erstausgabe. 2020. s. 12.

[2] Autor v knihe používa pojem „Irritationen durch Nietszche“, čo sa dá samozrejme preložiť aj inak ako doslovne. V tomto texte budem využívať „podráždenia“, no vhodné by bolo aj „iritácie“.

[3] Ibidem, s 13.

[4] BAKEWELLOVÁ, S.: V existencialistické kavárně: O svôbode, bytí a meruňkových kektejlech. Nakladatelství Host. 2021. s 23.

[5] ŠIMÁČKOVÁ, K., HAVELKOVÁ, B., ŠPONDROVÁ, P. (eds.): Mužské právo. Jsou právní pravidla neutrální? Praha: Wolters Kluwer ČR, 2020, s 2.

[6] PLATÓN: Faidros. Praha: Oikoymenh, 1993, s 70.

[7] Ibidem, s 70.

[8] AUSTIN, J.: Ako niečo robiť slovami. Oxford University Press, Oxford New York, s. 18.

[9] Ibidem, s. 19. Prvým východiskom Austinovej práce „Ako niečo robiť slovami“ je delenie výpovedí na tzv. konštatívy a performatívy. Úlohou konštatívov je pravdivo opísať svet. Dajú sa klasifikovať pomocou kategórií pravda/nepravda. Úlohou performatívov je meniť niečo vo svete. Ak ich vyslovujeme, tak neopisujeme to čo robíme, ani situáciu okolo nás, ale priamo za určitých podmienok konáme. Bližšie pozri s. 12 a nasl.

[10]RESCHER, N.: Interpreting Philosophy: The Elements of Philosophical Hermeneutics, Ontos, 2007, 184 s. Výkladu práva sa venuje aj: PROCHÁZKA, R., KÁČER, M.: Teória práva. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 9. kapitola, s. 236 a nasl. a mnohí ďalší autori.

[11] Ibidem, s. 162.

[12] Bližšie sa metódam interpretácie venuje: GADAMER, H. G.: Truth and method. Second Revised Edition. Continuum, Year: 2004, 584 s.

[13] SLOCUM, B. G.: The nature of legal interpretation : what jurists can learn about legal interpretation from linguistics and philosophy. University of Chicago Press, Year: 2017, s. 91.

[14] SLOCUM, B. G.: The nature of legal interpretation : what jurists can learn about legal interpretation from linguistics and philosophy. University of Chicago Press, Year: 2017, s. 93.

[15] Autor opisuje svoju skúsenosť s filozofickou hermeneutikou v súvislosti so študijnym pobytom v Japonsku. Bližšie pozri: SLOCUM, B. G.: The nature of legal interpretation : what jurists can learn about legal interpretation from linguistics and philosophy. University of Chicago Press, Year: 2017, s. 94 a nasl.


Více článků

Přehled všech článků

Používáte starou verzi internetového prohlížeče. Doporučujeme aktualizovat Váš prohlížeč na nejnovější verzi.

Další info