Rozhodcovské konanie na Slovensku a jeho výhody

Rozhodcovské konanie všeobecne

Rozhodcovské konanie predstavuje jeden z alternatívnych spôsobov riešenia súdnych sporov. Popri ostatných „ADR“ (anglická skratka pre „alternative dispute resolution“) ako mediácia, konciliácia, mini-trial, či expertíza sa však líši výsledkom sporu. Rozhodcovský spôsob sa snaží zdôrazniť rozsudzovanie oproti ostatným metódam, ktoré kladú dôraz na jednaciu povahu konania. To sa odzrkadľuje na samotnom konci, kedy cieľom rozhodcovského konania je vydanie rozhodcovského nálezu, ktorý je pre obe strany záväzný. V prípade neplnenia obsahu tohto nálezu dobrovoľne, môže byť následne nález využitý ako exekučný titul. Naproti tomu, v ostatných ADR metódach môže byť výsledkom dohoda o vyrovnaní, ktorá nie je exekučným titulom. Postavenie exekučného titulu dohoda získava len v prípade, ak sa strany rozhodnú, že ju uzavrú v podobe notárskeho zápisu so zvolením k priamej vykonateľnosti.[1] Našli by sme ale i ďalšie rozdielnosti. Odlišné je napríklad postavenie tretích osôb. V ostatných ADR metódach nie je postavenie tretej osoby ako nestranného subjektu nevyhnutnou podmienkou. Pri rozhodcovskej metóde je to nutnosť. Rozdiel nájdeme tiež v vplyve právneho poriadku miesta konania sporu, tzv. lex fori. Pri rozhodcovskom konaní táto otázka ovplyvňuje samotné konanie a dokonca i „štátnu príslušnosť“ rozhodcovského nálezu. Pri mediácii, alebo expertíze nie je nutné riešiť otázku rozhodného práva. A práve pre tieto rozdiely býva vzťah medzi rozhodcovským konaním a ADR metódami v odbornej literatúre považovaný za sporný. Stretneme sa s názormi, ktoré rozlišujú tri spôsoby riešenia sporov. A to konanie pred štátnymi súdmi, ADR postupy a rozhodcovské konanie ako samostatnú metódu. Na druhej strane, tak ako rozhodcovský spôsob, tak aj ostatné ADR sa vyznačujú tým, že strany sa dobrovoľne podrobujú takémuto riešeniu sporu.[2] Dobrovoľnosť sa prejavuje jednak vo výbere konkrétneho postupu a tiež vo vplyve strán na priebeh a výsledok sporu. Zjednocujúcimi znakmi je i zmluvný základ a súkromnoprávny charakter.

Aké sú znaky rozhodcovského konania?

1. Vzájomná dohoda strán
   Základnou podmienkou pre konanie rozhodcovského konania je vzájomná dohoda strán o tom, že ich spor bude rozhodovať jeden, poprípade viac rozhodcov alebo určitý rozhodcovský súd. Táto dohoda strán tvorí základ pre rozhodcovskú zmluvu. Pre všeobecný súd existencia rozhodcovskej zmluvy znamená v súlade s civilným sporovým poriadkom, že ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone zistí to, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, tak potom konanie zastaví.[3]
2. Predmet rozhodcovského konania
   Predmetom konania môžu byť všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Týka sa to tuzemských, ale aj medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych sporov. Naopak z okruhu pôsobnosti rozhodcovského konania sú vyňaté spory o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam; o osobnom stave; veci súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí alebo veci, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania.[4]
3. Rozhodcovia
   „Sudcov“ v rozhodcovskom konaní nahradzujú rozhodcovia, ktorí majú rozhodovať spory nezávisle a nestranne. Zastupovanie strán alebo jednej zo strán rozhodcami je absolútne vylúčené. Musia byť rozhodcovia len právnici? Nie nemusia. Postačí, ak sú to osoby s určitými odbornými znalosťami súvisiacimi so sporom.
4. Konečné a záväzné rozhodnutie
   Výsledkom činnosti rozhodcov môže byť v zmysle zákona rozhodcovský nález alebo uznesenie o zastavení rozhodcovského konania - napríklad, ak sa strany rozhodli uzatvoriť zmier podľa §39 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský nález je konečným rozhodnutím vo veci samej a má účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Proti tomuto rozhodnutiu všeobecne nie je možné podať odvolanie k súdu vyššej inštancie a preto je rozhodcovské konanie jednoinštančné. Na druhej strane, ak sa účastníci tohto konania v rozhodcovskej zmluve dohodnú, že rozhodcovský rozsudok môže byť preskúmaný, tak na základe žiadosti niektorého z nich, môže byť podrobený prieskumu iným rozhodcom resp. rozhodcami.[5]

Osoba rozhodcu

Ako som v predošlej časti článku spomínal, v rozhodcovskom konaní sú rozhodovaním poverení rozhodcovia. Rozhodcom sa môže stať každá fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a je bezúhonná. Funkciu rozhodcu môže vykonávať aj notár.[6] Každý rozhodcovský súd vedie verejný zoznam rozhodcov, ktorí pôsobia na rozhodcovskom súde. Zmluvné strany majú možnosť si priamo v rozhodcovskej zmluve dohodnúť konkrétneho rozhodcu. Táto možnosť je využívaná málokedy. Postup pri ustanovovaní rozhodcu vyplýva z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Ustanovený rozhodca musí vyhlásiť, že nie je zaujatý vo vzťahu k sporovým stranám alebo k ich právnym zástupcom.[7] Kto prijme funkciu rozhodcu, zaväzuje sa, že ju bude vykonávať nestranne a s odbornou starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a aby nedochádzalo k ich porušovaniu. Rozhodca podľa §8 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní je povinný, a to aj po skončení svojej funkcie, zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie alebo v súvislosti s ňou. Zmluvné strany môžu namietať predpojatosť rozhodcu, len z dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po jeho ustanovení do funkcie rozhodcu. V prípade legitímnych pochybností o nezávislosti rozhodcu môže byť rozhodca vylúčený stranami, inštitúciou alebo súdom. Funkcia rozhodcu zaniká odvolaním z funkcie rozhodcu, pozbavením spôsobilosti rozhodcu na právne úkony či smrťou. Presný zoznam stanovuje Zákon o rozhodcovskom konaní v §10.

Rozhodcovská zmluva

Rozhodcovskou zmluvou sa rozumie dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Predstavuje právny základ umožňujúci začatie, prejednanie a rozhodnutie rozhodcovského konania. Takisto určuje mechanizmus kreovania rozhodcovského súdu príp. rozhodcu ad hoc. Je inštitútom súkromného práva. V tejto súvislosti sa vynára otázka, kto je účastníkom tejto zmluvy? Zmluva sa viaže na konkrétny obchodný či občianskoprávny vzťah. To znamená na vzťah medzi stranami, ktoré uzatvorili rozhodcovskú dohodu. V ďalšom priebehu však do zmluvného okruhu vstupuje už rozhodca, a to z vôle zmluvných strán. Rozhodca musí svoj súhlas s prijatím do funkcie rozhodcu písomne potvrdiť. Jeho akceptačný prejav smeruje jednak do vnútra zmluvného okruhu a jednak voči tretím osobám zainteresovaným na výsledku sporu v súkromnoprávnej rovine ako aj orgánom verejnej moci, vrátane súdov.[8] Rozhodcovská zmluva je platná len ak má písomnú formu. Prípadné nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy môže byť nahradené vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom. Rozhodcovská zmluva môže mať podobu zmluvy o rozhodcovi, rozhodcovskej doložky alebo tzv. neobmedzeného kompromisu. V prípade neobmedzeného kompromisu si strany zjednávajú dohodu na neobmedzený počet prípadov počas určitého časového obdobia.[9] Zmluvnými stranami môžu byť fyzické osoby, právnické osoby, ale aj štát.

Rozhodcovské konanie

Samotné konanie je upravené zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tak ako v prípade súdneho konania, i rozhodcovské konanie začína na návrh. Žalobu podáva zmluvná strana rozhodcovskej dohody, prípadne právny zástupca tejto strany. Na druhej strane, v tomto druhu konania nie je potrebné zastupovanie advokátom. V konaní pred rozhodcom je možné si uplatniť aj náhradu trov konania, ktoré vznikajú v súvislosti s vymáhaním pohľadávky ako napríklad poplatok za rozhodcovské konanie. Rozhodcovské riešenie sporu sa začína doručením žaloby rozhodcovi. Takisto, žalobu je možné podať aj osobne formou zápisnice priamo u konkrétneho rozhodcu. Strany rozhodcovskej zmluvy sa začatím konania stávajú účastníkmi rozhodcovského konania. Žalobcom je strana, ktorá podáva návrh na začatie rozhodcovského konania (ďalej len "žaloba"). Žalovaný je druhá zmluvná strana, proti ktorej žaloba smeruje. Žalobca a žalovaný majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie a rovnakú možnosť na uplatnenie práv a na ich ochranu.[10] Základnou zásadou je preto rovnosť účastníkov. Nikomu nemožno brániť, ani ho obmedzovať v uplatňovaní jeho práv a zákonnej ochrany. Využívajú sa tu procesné prostriedky, napr. právo na žalobnú odpoveď, právo navrhnúť predbežné opatrenie, právo navrhnúť vylúčenie rozhodcu a iné. Rozhodcovský súd dôkazy nevykonáva z moci úradnej (ex offo), ani nevyvíja žiadnu iniciatívu pri ich navrhovaní. Uplatňuje sa tu prejednacia zásada, kedy rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Odvolanie proti rozhodcovskému rozsudku je možné, len ak sa na tom dohodli účastníci sporu a takáto dohoda musí byť uvedená v rozhodcovskej zmluve. Bez takejto dohody je preskúmanie rozhodcovského rozsudku vylúčené. Ak sa účastník rozhodcovského konania cíti poškodený, môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania. Dôvod na zrušenie rozhodnutia môže spočívať v tom, že účastník sporu (žalobca i žalovaný) nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, rozhodcovský súd nebol ustanovený alebo rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania. Podrobný zoznam dôvodov stanovuje §40 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovské konanie je osobitným právnym procesom (procesom sui generis), pretože sa v ňom sa prelínajú súkromnoprávne i verejnoprávne prvky, pričom prevažujú prvky súkromnoprávne. Tento názor sa opiera predovšetkým o akt rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá je inštitútom súkromného práva. Celé konanie má konsenzuálny základ. Dokonca samotný rozhodcovský nález vo veci samej je aktom zmluvnej arbitráže, konštruovanej z vôle zmluvných strán. Na tom nič nemení ani fakt, že takýto výstup verejná moc ex post uznáva a zaručuje mu jeho vykonateľnosť špecifickými mocenskými prostriedkami.[11]

Aké sú výhody konania pred rozhodcom?

Cenová dostupnosť

Rozhodcovské konanie šetrí úspory občanov, keďže súdne poplatky sú vo všeobecnosti vyššie ako poplatky za konanie pred rozhodcovským súdom. Vzhľadom na rýchlosť riešenia sporu neplatí účastník často prehnané náhrady za zastupovanie, či cestovné výdavky právnemu zástupcovi v dlhom časovom horizonte. Dokonca niektoré rozhodcovské súdy, pri snahe znížiť náklady na konanie, prišli s modernou formou konania cestou elektronickej komunikácie (internetu), tzv. rozhodcovské konanie on-line.[12] Výhodou pre strany býva aj to, že v prípade inštitucionalizovanej arbitráže sú výdavky a náklady vopred fixne stanovené a tým dopredu predvídateľné. To všetko zvyšuje hospodárnosť konania a v konečnom dôsledku znižuje zaťaženosť súdov.

Rýchlosť – jednoistančnosť

Ďalšia podstatná výhoda spočíva v rýchlosti konania. Konanie pred rozhodcom sa vyznačuje jednoistančnosťou a preto je podstatne rýchlejšie než konanie pred obecnými súdmi. Odvolací stupeň je možný len v prípade, že sa na tom strany v rozhodcovskej zmluve dohodli. Celú efektivitu umocňuje písomnosť konania, kedy takýto súd jedná a rozhoduje na základe písomne predložených dôkazov a vyjadrení. Rýchlosti nebráni ani prípadné nariadené ústne pojednávanie, ktoré účastník navrhne a riadne odôvodní. Pričom, v odôvodnení by mal preukázať, že samotné ústne jednanie nebude na škodu rýchlosti sporu. Čo sa týka dĺžky celého konania, tak tá sa pohybuje od jedného až po tri mesiace a to v závislosti od náročnosti sporu. Pre porovnanie priemerná dĺžka sporov riešených pred všeobecnými súdmi činila v roku 2021 skoro 27 mesiacov.[13] Rýchlosť rozhodcovského konania je podporovaná takisto ďalšími inštitútmi, ktoré vo svojich vnútorných poriadkoch stanovujú stále rozhodcovské súdy. Spomeniem lehoty pre vydanie nálezu alebo možnosť tzv. zjednodušeného (urýchleného) konania. V neposlednom rade celému procesu napomáha i rýchlejšia neformálna komunikácia a doručovania, či možnosť presunu miesta konania na miesto dôkazné.

Neformálnosť a autonómia voľby

S rýchlosťou je úzko spojená neformálnosť. Účastníci si samy môžu dohodnúť pravidlá, podľa ktorých sa bude v riešení sporu postupovať a to tak, že buď vytvoria vlastné individuálne pravidlá, alebo si vyberú už existujúci poriadok niektorého zo stálych rozhodcovských súdov, či pravidlá inej inštitúcie. Ďalej majú možnosť určiť počet rozhodcov, vybrať si rozhodcov podľa vlastného výberu, alebo sa dohodnúť na príslušnosti stáleho rozhodcovského súdu. Paradoxne, voľba sudcu je stále nedocenenou výhodou. Tento „luxus“ stranám neposkytuje klasické súdne konanie. V konaní pred všeobecným súdom, strany sporu nemajú žiadnu možnosť ustanovenia osoby, ktorá bude rozhodovať ich spor. Strany si nemôžu vybrať zo zoznamu sudcov príslušného súdu toho, ktorého najviac preferujú, tak, ako to je v rozhodcovskom spôsobe. Okrem týchto klasických podmienok si taktiež môžu stanoviť miesto a dobu konania sporu, a či sa bude rozhodovať len na základe predložených písomností.[14] Menšia neformálnosť preto umožňuje jednoduchšie procesné pravidlá. Aj vďaka tomu je rozhodcovské konanie výrazne flexibilnejšie a adaptabilnejšie voči súdnemu konaniu a lepšie reaguje na meniace sa podmienky tuzemských a medzinárodných občianskoprávnych a obchodnoprávnych vzťahov.

Neverejnosť a dôvernosť

Súkromný charakter rozhodcovského riešenia sporu spôsobuje to, že na pojednávanie nemá prístup verejnosť. Inak povedané, konanie je neverejné. Vďaka neverejnosti sa zvyšuje dôvernosť celého procesu, kedy je možné utajiť účastníkovu existenciu sporu na verejnosti alebo v podnikateľskej obci, čo by mohlo vážne ohroziť jeho dobré meno a prípadne diskrétnosť.[15] Nejde len o reputáciu strany sporu na verejnosti. Takisto rozhodcovské konanie pomáha utajiť obchodné tajomstvo, či dôverné obchodné informácie z prostredia danej spoločnosti. Čo viac, dôvernosť zvyšuje i povinnosť sudcov zachovávať mlčanlivosť o informáciách súvisiacich s predmetom sporu.

Odbornosť rozhodcov

Nemôžeme zabúdať, že rozhodcovia sú častokrát odborníkmi v danej oblasti. To vytvára špecializáciu rozhodcovských súdov prostredníctvom rozhodcov, ktorých možno ustanoviť z radov skúsených právnikov. Takýto experti (právnici) napríklad na obchodné právo alebo riešenie občianskoprávnych sporov, zaručujú vysokú odbornosť a spoľahlivosť. V rozhodcovskom konaní sa vyskytuje i senátny typ rozhodovania, čo zabezpečuje väčšiu mieru objektívnosti a dôkladné posúdenie sporu a rozhodovanie na základe väčšiny hlasov.

Vykonateľnosť rozhodcovských rozsudkov

Rozhodcovský rozsudok sa stáva právoplatným a vykonateľným súdmi a exekútormi po tom, čo je doručený všetkým účastníkom sporu.[16] To umožňuje oprávnenej strane, v prípade, ak sa druhá strana rozhodne riadne a dobrovoľne neplniť, domáhať sa okamžite svojho nároku. Povinná strana (strana, čo má plniť) je následne postihnutá sankciou v podobe núteného poskytnutia plnenia, ktoré zabezpečuje štát a jeho mocenské postavenie.

Nevýhody konania pred rozhodcom

Tak, ako všetky druhy riešenia sporov majú svoje pozitíva a negatíva, tak i u rozhodcovského konania by sme našli negatívne stránky. Uvediem tri základné, ktoré považujem za najdôležitejšie.

Rozhodcovia nemajú donucovaciu právomoc

Z tohto dôvodu môže byť konanie ovplyvnené vo významnej miere správaním strán rozhodcovského sporu a ich ochotou spolupracovať. Ak má niektorá z nich záujem na zdržiavaní konania, môže podať návrh k obecnému súdu na prehlásenie rozhodcovskej zmluvy za neplatnú, na vylúčenie rozhodcu, alebo sa na vyzvanie nedostaví k rozhodcom. Ďalej sa to napríklad prejavuje možnosťou vykonať výsluch svedkov a znalcov súdom len v prípade, že sa dostavia dobrovoľne a tiež nemožnosťou nariadiť predbežné opatrenia.[17] Rozhodcovia taktiež nemajú možnosť nariadiť spoločné prejednanie súvisiacich sporov.

Nemožnosť odvolania sa

I keď prednosťou rozhodcovského konania je rýchlosť, táto rýchlosť v podobe jednostupňového procesu môže skrývať určité riziká. Nespokojný účastník rozhodcovského konania síce môže podať na štátny súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale touto žalobou môže namietať iba zásadné procesné vady. napr. že rozhodcovský súd rozhodol o veci, o ktorej zo zákona nemôže rozhodovať.[18] Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku je takmer vždy neúčinná, ak rozhodcovské konanie prebehlo v súlade so zákonom. Slúži iba ako poistka proti rozhodnutiam, ktoré sú vydané protiprávne, neslúži ako nástroj na preskúmanie a na zmenu rozhodcovského rozsudku.

Rozdielna právna úprava arbitrability sporu v jednotlivých krajinách

V medzinárodnom rozmere býva najväčšou nevýhodou rozdiel v jednotlivých právnych úpravách arbitrability sporu. Dochádza tak k situácii, kedy je spor v mieste konania sporu arbitrálny čo znamená, že je prípustný a je možné jeho prejednanie a v mieste výkonu rozhodcovského nálezu nie je.

Záver

Rozhodcovské konanie spolu s ostatnými ADR metódami je alternatívou ku klasickému riešeniu sporov, kedy jeho hlavným účelom je odbremeniť agendu všeobecných súdov, ktoré sú zahltené obrovskými počtami prípadov. Základnými spoločnými znakmi konania je prítomnosť rozhodcov; dobrovoľnej dohody strán na takomto riešení sporu; určitý predmet sporu a konečné a záväzné rozhodnutie v podobe rozhodcovského nálezu, resp. uznesenia o zastavení rozhodcovského konania. Dôležitými inštitútom celého konania je rozhodcovská zmluva, bez ktorej žiadne rozhodcovské konanie nevznikne. Medzi najdôležitejšie benefity využívania rozhodcovského spôsobu patrí jeho rýchlosť zabezpečená jedným stupňom rozhodovania, neformálnosť odzrkadlená v jednoduchších procesných podmienkach, výber osoby rozhodcu, či neverejnosť celého rozhodcovského pojednávania. K nevýhodám radíme nedisponovanie donucovacou právomocou rozhodcami, či nemožnosť nariadenia spoločného jednania súvisiacich predmetov sporov.

[1] Winterová, A. a kol. Civilní právo procesní. Praha: Linde a.s., 2006, s. 665.

[2] Rozehnalová, N. Rozhodčí řízení v mezinárodním a vnitrostátním obchodním styku. 2. vyd. Praha: ASPI, Wolters Kluwer, 2008, s. 17-21.

[3] Zákon č. 160/2015 Z. z., civilný sporový poriadok

[4] Zákon č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní

[5] §39 zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní

[6] §6 zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní

[7] Michalíková, V. Rozhodcovské konanie – základné informácie (online). AKMV.sk. 30.11.2021 (cit. 3.10. 2024). https://www.akmv.sk/rozhodcovske-konanie-zakladne-informacie/

[8] Suchoža, J, Palková, R. Vybrané aspekty rozhodcovského konania. In: Dny práva – 2009 – Days of Law: the Conference Proceedings, 1. edition. Brno : Masaryk University, 2009, ISBN 978-80-210-4990-1

[9] Pauknerová, M et al. Zákon o mezinárodním právu soukromém: Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2013, s. 770. ISBN 978-80-7478-368-5.

[10] Ako postupovať v konaní pred rozhodcom (online). Rozhodcovské konanie SR (cit. 3.10. 2024). https://www.rsba.sk/zacatie-rozhodcovskeho-konania

[11] Suchoža, J, Palková, R. Vybrané aspekty rozhodcovského konania. In: Dny práva – 2009 – Days of Law: the Conference Proceedings, 1. edition. Brno : Masaryk University, 2009, ISBN 978-80-210-4990-1

[12] Hnilica, R. 2007. Praktický prínos rozhodcovského konania pre jeho účastníkov. In Podpora aplikačnej praxe rozhodcovských súdov v Slovenskej republike. Bratislava: Euroiuris – Európske právne centrum, 2007, str. 32. ISBN 978-80-969554-4-2.

[13] Oláhová, K. Obchodná arbitráž pri riešení sporov šetrí drahocenný čas (online). Trend.sk. 20.8. 2022 13:30 (cit. 3.10. 2024). https://www.trend.sk/trend-archiv/obchodna-arbitraz-pri-rieseni-sporov-setri-drahocenny-cas

[14] Klein, B. Přednosti rozhodčího řízení. Právní rádce, 1999, č.9, s. 13-15.

[15] Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (online). Epi.sk (cit. 3.10. 2024). https://www.epi.sk/odborny-clanok/Zakon-c-244-2002-Z-z-o-rozhodcovskom-konani.htm

[16] Rozhodcovské konanie (online). Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o. (cit. 3.10. 2024). https://akts.sk/rozhodcovske-konanie/

[17] Fabčinová, K. 2011. Rozhodcovské konanie v Českej republike a SRN. Diplomová práca, Univerzita Palackého v Olomouci, Právnická fakulta, s. 15.

[18] Hnilica, R. 2007. Praktický prínos rozhodcovského konania pre jeho účastníkov. In Podpora aplikačnej praxe rozhodcovských súdov v Slovenskej republike. Bratislava: Euroiuris – Európske právne centrum, 2007, s. 31. ISBN 978-80-969554-4-2.